O tom, ako sa v Indii pracuje, ako sa dostať na indickú svadbu, o tom, ako som sa na skútri učila a o tom, ako sa ideme sťahovať...

Týždeň ubehol ako voda, ani som sa nenazdala a je čas ísť sa zaregistrovať :D  O tom snáď napíšem samostatný príspevok, keďže ma Rafael straší, že sú to strašné patálie :D 

Sedím v robote a tvárim sa, že ťažko pracujem. Neviem, čo majú ostatní dnes za deň, ale sedia a rozprávajú sa, tak som sa rozhodla, že keď nemusia oni, nemusím ani ja :) Pracovná kultúra = pomalá. Aspoň sa nepretrhnem :D Stále neviem, prečo robím, čo robím, ale už viem, kedy by som sa to mala dozvedieť :D Tak zatiaľ robím, čo môžem a kedže neviem dokedy to mám urobiť, tak sa celkom flákam...ako vidíte :D Ostatní kolegovia sa práve tiež začali tváriť, že pracujú, teda tí ktorým sa podarilo ráno vstať a prísť do práce ešte v dopoludňajších hodinách. Takých je dnes 6, vrátane mňa. Je to fakt vtipné. Som zvedavá, ako sa chodí do práce, keď je tu môj práve odcestovaný šéf, sám veľký CEO. Možno tak isto :D No veď, to všetci uvidíme :)

Takže môj prvý víkend v Pune bol celkom podarený, najmä ak vezmeme do úvahy, že som v sobotu nemusela ísť do práce, lebo som dostala indický uvítací balíček, medzi nami internacionálmi dobre známy ako tzv. Delhi belly :D  Ale dá sa s tým žiť, aj pohybovať po meste, takže v sobotu popoludní som sa konečne stretla s mojou buddy Aishnou. Dostala som náramok, akože "prepáč, že som ťa nevyzdvihla na letisku", čo bolo fakt milé, pozerali sme film, išli sme nakupovať. Óóó, nákupy...keď vidím tie malé obchodíky preplnené topánkami, kabelkami, šatkami, šálmi a oblečením, neviem, kde by som začala. Všetko je krásne farebné, veselé a indické :D Ceny sú také nízke, že sa mi niekedy ani nechce vyjednávať... Ešte dobre, že mám také veľké nohy a je dosť "ťažké" tu zohnať moje číslo, inak by som mala doma aspoň 8 párov nových topánok. Teda sandálov a šľapiek, ženy tu snáď žiadne iné topánky nenosia. Zatiaľ mám len jedny, ale to sa skoro zmení :D asi... Plánovať sa tu nedá skoro nič :D

V sobotu večer som chcela ostať pekne doma, chillout, lebo veď, nebolo mi úplne najlepšie... ALE.. :D nechcelo sa mi ostať doma samej a tak som sa vybrala s ostatnými stážistami do jednej príjemnej reštiky. No ale čo sa nestalo, oproti bola indická svadba a šli sme sa tam pozrieť, boli sme zvedaví.. No a tu je recept ako sa dostať na svadbu: V prvom rade treba, aby bolo na vás očividne vidno, že ste cudzinec, čo tu nie je ťažké. Je dobré mať so sebou aspoň jedného blond človeka, jednu hubatú Američanku a aspoň jedného Ázijca, aby rozmanitosť priťahovala pozornosť :D. Potom stačí už len čakať a tváriť sa nadšene. Vtiahnu vás medzi seba, lebo:

     a) ste iní a to je "in". Mimochodom svadobčania budú vyzerať, ako by mali veľa internacionálnych známych a to sa považuje za super

     b) v Indii je povera, že nepozvaní cudzinci prinášajú šťastie, takže to si nikto nenechá ujsť, dokonca vás pohostia a všetci sa s vami budú chcieť odfotiť :)

Takže takto je to... na svadby v rifliach easy-peasy..

Od dnes sa už aj ja viem samostatne presúvať mestom, teda pokiaľ poznám cestu. Včera večer som si bola pre skúter. Ale ešte predtým som v našej society vyskúšala Catarinin, nech v požičovni nevyzerám ako totálny amatér :D by chceli potom veľký depozit :) 

No, jazdiť na skútri je sranda, len ešte neviem, aké je to v tejto premávke, aj keď už viem, kedy sa trúbi, ale včera večer, keď sme šli z požičovne, boli ulice poloprázdne... Ale mám skúter, už sa nebudem musieť voziť do roboty s kolegom na motorke, a aj Kenta (japonský spolubývajúci) bude spokojnejší, lebo si na svojej motorke bude môcť chodiť tak rýchlo, ako chce... 

A teraz prichádzam k najveselšej príhode. Sťahujeme sa. Teda...teraz už nikto nevie :D Všetko sa to začalo nevinne vyzerajúcim chatom s Aishnou, ktorá mi radostne oznámila: Lucia, Skvelé správy! Sťahujete sa! a my všetci, že čoooooooooo? A Aishna: pozajtra! a my všetci, že čooooooooo? 

:D no.. nakoniec sa nám podarilo dohodnúť sa, že sa sťahujeme o týždeň. Dokonca sa nám podarilo dohodnúť si obhliadku nového bytu. Josie, ktorá býva vedľa už bola pripravená kúpiť si vlastný boiler. Ja som sa začala tešiť, že tú kúpeľňu nebudem musieť upratovať, hoci znova sa učiť, ako sa dostanem do roboty...no.. a všetci sme si lámali hlavy s tým, ako to všetko presťahujeme. A dnes, keď už sme so sťahovaním všetci viac - menej zmierení mi príde esemeska, tak nie ľudia, ešte si v society nejakú dobu pobudnete... :D a keďže sme v Indii, tak ten boiler možno Josie potrebovať vôbec nebude, Kenta si aspoň nemusí lámať hlavu s tým, že sa sťahuje dva týždne pred svojim odchodom domov a ja sa môžem kľudne na tú kúpeľňu vrhnúť :D lebo nikto nevie, čo to znamená, ale kľudne to môže byť aj zopár mesiacov :) no Indovia...

V každom prípade, ako správna absolventka interkultúrnej komunikácie som sa rozhodla, že som skvelý pozorovací objekt všetkých fáz kultúrneho šoku. Bude zaujímavé to sledovať, hoci momentálne netuším, akú mám fázu :D Asi fázu veselého a radostného chaosenia a haluzenia :D som zvedavá, čo poviem tak o dva mesiace... zatiaľ doviii, ja idem skúšať brázdiť indické cesty na starom skútri. Držte palce :D

Cesta, prvé dotyky Indie, Goa...

Nezačalo sa to veľmi príjemne... keď vám deň pred odletom do Indie zavolá pracovník agentúry, cez ktorú ste si kúpili letenku, aby vám povedal, že sa vám zmenil spiatočný let a nutne si ešte pred odchodom musíte vytlačiť letenku, poviete si, že sa nič nedeje, zájdete do nejakej internetovej kaviarne, do nejakého copy-centra a hotovo. Ale čo sa stane, keď vám žiadnu letenku nepošlú? No nič, dva záchvaty úzkosti, studená sprcha, dva štamperlíky niečoho ostrého a všetko je zas v pohode... Ráno sa treba len modliť, aby vás pustili do lietadla :) Celkom milé spomienky.
V lietadle z Viedne do Delhi som bola jediná blondína. V Delhi som strávila na letisku 6 hodín, keď som čakala na kufor, hovorila som si, že ako dobre, že mám toľko času.. V Indii sa načakáte.. Po dvoch hodinách strávených na letisku mi tie neustále pohľady prestali lichotiť a začali mi liezť na nervy... Aspoň, že Indovia sú jediní chlapi, ktorí mi zízajú na hlavu namiesto na kozy :D Počas letu z Delhi do Pune som bola v lietadle jediná Európanka.. ale aspoň som si pospala :D
Na letisku ma čakali traja mladí Indovia a odviezli ma "domov". Okamžite mi bolo jasné, že cestná premávka tu nemá žiadne pravidlá a dorozumievacím prostriedkom je trúbenie. Kedy a ako sa trúbi ešte neviem, ale budem musieť zistiť, časom, lebo kto tu nemá skúter nikam sa nedostane, alebo môže minúť polovicu platu na rikšu...
Máme dvojposchodový byt v tzv. gated society s troma, či ani neviem koľkými kúpelňami.. znie to dobre? Ešte ste ho nevideli.. :D 
Spoločné priestory, kuchyňa a jediná funkčná kúpelňa vyzerajú celkom dobre, no izba, ktorá je teraz moja, tak tá teda vyzerala... toľko prachu a špiny som na jednom mieste ešte nevidela. A tých vecí, čo tam ľudia predo mnou nechali. Chvíľu som si myslela, že taký bordel sa upratať nedá. Ale dal sa... Našla som najrôznejšie veci...od špinavých ponožiek a kopy odpadkov, až po dosť užitočné veci, ako napríklad dezinfekčný sprej, či vonné tyčinky, alebo opaľovací krém SPF 50+ :D Všetok odpad sa vmestil do siedmych obrovských igelitových vriec. A teraz je moja izba najlepšou izbou v byte :D Stačí už len upratať moju kúpelňu, ktorá je v dezolátnom stave, ale keď s ňou skončím, tak už budem totálne ako doma... Neviem, prečo ma všetci strašili, že aké sú tu wécka a že tu nemajú toaletný papier... Majú, a aj wécka sú úplne normálne, v bytoch aj v práci aj v reštikách... Aj všetko potrebné pre hygienu tu majú, a inak Dettol tu stojí 50 centov :D  Bu bu bu bolo zjavne prehnané :)
Goa, óóó, Goa... Bolo skvelé ísť na výlet k moru hneď po príchode do Indie.  Stretla som úplne všetkých stážistov, bolo nás tam asi 16. Nie všetci sú stážisti, ale nakoniec, to je jedno. V Goe je oveľa lacnejší alkohol ako inde v Indii, takže priorita bola, dať si veľa piva na pláži a večer to doraziť na nejakej párty. Videla som krásny západ slnka, kúpala som sa vo vlnách, opaľovala som sa, fotila kravy na pláži :D veď budú fotky na FB, len som sa k tomu ešte nedopracovala, lebo som busy v práci a podobne, no...
Aaaa po krásnom výlete späť do reality a do práce. Akože, dosť chaos, kedže ešte stále úplne presne neviem, čo robí moja firma a zjavne sa to dozviem tak o mesiac (aj to je asi skoro) :D Indovia sú strašne bohoví v tom, ako nič nevedia normálne vysvetliť. Namiesto toho budú hovoriť kopec vecí, ktoré už viem, prišla som na ne sama, alebo sú absolútne bezpredmetné :D Ale aspoň je sranda. Mám svoje tasky, tie si splním, deadline nemám, takže teraz dumem, že či mám akože makať alebo to mám brať easy... Ale inak sú všetci v práci hrozne milí, obedujem s nimi indicke jedlo, už som odkukala, ako sa je rukami...len s tou ryžou bude ešte problém :D Ale "doma" máme aj vidličky, takže v poho :D
Hrozne ma baví to ich pokyvkávanie hlavou zboka nabok, len si nie som istá presným významom tohto gesta, šak ale rok je dosť dlhá doba na to, aby som zistila všetko. Ale ľudia sú úctiví, milí, v obchodoch ma oslovujú madam, čo je úplne bohove, a rikše sú tiež super, keďže taxíky sa tu moc nenosia a rikše prevádzkuje štát, takže sú oveľa lacnejšie. A aspoň si možem byť istá, že všade trafím :D 
Ozaj, inak bývam v byte s chalanmi z Dánska, Brazílie a Japonska a jednou Portugalkou. Dobrá kombinácia. Teraz počúvame klebety, že prídu ďalší, ale s Indami nikdy nevieš, kedy to príde. Tak sa snažíme netešiť, že niekto príde veľmi skoro. A tak, no... Zatiaľ toľkoto, veď za chvíľu som späť, pravdepodobne so zážitkami z cestnej premávky na skútri :D