Začneme asi Chopsyho trojdňovou svadbou, ktorá sa začala vo štvrtok večer veľmi pekne, akože oficiálnymi zásnubami, ktoré tu volajú že ring ceremony. Tá sa samozrejme neobišla bez honosnej recepcie, kde bolo mrte jedla, brušná tanečnica, fashion show z Chopsyho vlastnej dielne, riadne hlasná Punjabi hudba a drinky, drinky... Chopsy nám povedal, že sa máme pripraviť na odchod na túto časť svadby o 6 večer, takže sme samozrejme vyrazili o pol deviatej. Recepcia ešte nebola ani v polovičnom prúde, veď sme v Indii, meškať dve a pol hodiny znamená prísť medzi prvými a tak sme mali aspoň miesto na sedenie :D a začali za nami chodiť čašníci s predjedlami v podobe "jednohubiek", ktorých bolo niekoľko druhov, takže po ochutnaní všetkých sme boli tak trochen prejedení. A tak sme popíjali miešané nápoje a sledovali fashion show, v ktorej sa nejakým spôsobom ocitli ako modeli aj Asger, Rafa, Maite, Eva, Marlowe a Josie... Chopsy týmto ako návrhár musel stúpnuť v očiach všetkých zúčastnených, lebo šak mať bielych ľudí vo fashion show, to je lukrativita!
Pomedzi to tancovala brušná tanečnica, inak, tiež bola z Európy, mala ťažko slovanský prízvuk, tipla by som Ukrajinu alebo Rusko... Inak, polovicu z tých tradične indických šiat, čo boli na fashion show by som si hneď kúpila, keby boli na predaj, krááásne veci... Škoda, že Chopsy nám ešte fotky nedal, hneď by som ich tu prilepila :D Ale keďže sme v Indii, tak si na tie fotky pekne počkáme, snáď do novembra budú :D No celá ring ceremony bola ale veľmi romantická, Chopsy si aj na koleno pred Dawneet kľakol, aj bol celý šťastný, že prsteň prijala, ako keby nevedel, že si ho Dawneet vezme :D Šak by ju rodičia asi zniesli zo sveta, keď museli toľko peňazí vraziť do svadby, Indovia proste musia mať svadby honosné, no... a minimálne 1000 hostí, inak svadba za nič nestojí, úplné šialenstvo :D No po výmene snubákov celá rodina ženícha a nevesty začala tancovať priamo na pódiu, a čudní bieli ľudia sa k nim po chvíli pridali. Aj som sa takmer naučila punjabi tanec, akurát, že teraz si už vôbec nepamätám ako to bolo :D ale možno by som si spomenula, keby začala punjabi hudba zase hrať :D
Vôbec sme netušili, čo nás čaká, ale veď sme vedeli, že sa dočkáme... Extrémne hlasná hudba začala, bubny v nej boli naživo a bol to hotový randál, Chopsyho už čakal jeho tátoš kôň a všetci začali tancovať a veseliť sa a preto nám trvalo vyše pol hodinu dostať sa ku bráne do Cycle Society... Ktosi medzitým vytiahol celý lietajúci koberec delobuchov, rozprestrel ho pred nami, všetkými tancujúcimi ľuďmi a podpálil... Asi tak na pol hodinu sme všetci ohluchli, aj keď teda sme boli všetci dosť hluchí aj predtým, z predchádzajúceho dňa... :D A tak sme celí hluchí a veselí nastúpili do rikší a odviezli sa niekam... :D sme si mysleli, že do chrámu, kde bude svadba, ale nie :D Indovia ťa nenechajú ísť do kaplnky nalačno :D Raňajky vo veľkom štýle... A potom pešia pokračovačka na svadobný obrad za obrovského hluku a neustáleho tanca, Chopsy na koni, to bola najväčšia haluz :D
A tak sme sa pomaly, asi za trištvrte hodinu, presunuli tých 200 metrov, čo nás delilo od chrámu, či akokoľvek to nazveme, ja ani neviem aká sikhska odnož hinduizmu by to tak mohla byť, ale keď sme tam došli, pochopili sme, prečo všetci nosia šľapky a sandále a prečo tradičný odev zahŕňa šál, či štólu. Do chrámu len naboso a so zakrytou hlavou! Chalani s tým mali menší problém, s ničím takým nepočítali, ale našťastie Indovia s niečím takým počítajú a tak pred chrámom bol veľký kôš plný šatiek. Veľmi farebných. Tak takto sme potom vyzerali:
Potom nás čakal obed a kus oddych, vrátili sme sa domov a všetci sme zaspali :D A potom večer zase... Recepcia, gratulácie, fotenie a fotenie... a zase jedlo a pitie... no tentokrát sa to zaobišlo bez tanca a superhlasnej hudby. Aspoň bol konečne priestor aj na nejaký ten rozhovor :) a mali sme čas naplánovať si afterparty u nás v byte... Ale takto vyzerali šťastný ženích a nevesta (a ja s nimi :D):
Inak takto... Veľa ľudí sa povymieňalo v Cycle Society, aj nerf som už mala, veď nikdy nevieme kto a kedy príde, už si pripadám jak recepčná v lacnom hosteli :D a keď nám zazvoní zvonček, je 5 percentná šanca, že je to nový stážista... Všetci sme boli šťastní, že Togo sa odsťahoval, teda hlavne ja :D akože fakt som sa nechcela stať princeznou Toga :D a bola jedna izba na chvíľu voľná, každý by mal posteľ.. no ale čo sa nestalo? Prišli dvaja chalani z Afriky, Eli z Pobrežia Slonoviny a Edward z Kene... a tak dostali izbu oni, ja som svoju izbu sharovala s dvoma Egypťankami, keďže Maite a Asger si nejak moc padli do oka a bývajú spolu :), Hong Kong ľudia stále zostali v jednej izbe traja, a Rafa odvtedy spí na chodbe na totálne malej posteli.. To nás však bolo v byte IBA 11... Krátko nato došla baba z Indonézie, tá musela spať na matraci na zemi na chodbe, lebo 12 ľudí v byte ktorý je mienený pre 8 ľudí, to je trochu veľa... Náš dav sa potom zmenšil, Afričania a Indonézanka sa odsťahovali, lebo pracujú kdesi 80 km od Pune... A Egypťanky získali izbu a Rafa sa takmer presťahoval ku mne z tej chodby, ale nakoniec tak neurobil, lebo hádajte čo? Prišla nová stážistka! Tentokrát originál z Číny a nasťahovala sa ku mne do izby... Chudák Rafa ostal na chodbe a štípu ho tam komáre... No a moja spolubývajúca z izby vychádza len v prípade, že si potrebuje ísť uvariť čaj. Inak je stále v izbe, aj jedlo si tam odniesla, žiadne že jedlo dať do kuchyne a večerať ako človek medzi ostatnými... Tak trochu nespoločenská, ale možno ju to časom prejde, šak kultúrna adaptácia musí za pár týždňov prebehnúť aspoň v prvej fáze :D. Takže opäť raz 10 ľudí v byte, aspoň nikdy nie je ticho... Nuž a naši obľúbení Aiesecári sa snažili nám do bytu dať ďalších piatich stážistov, no veď a prečo nie? Hej, došli dve baby a jeden chalan z Taiwanu a ďalšia Číňanka a Poliak. Keď s nimi Aiesecári prišli do Cycle Society, samozrejme neohlásene, povedali sme im len radi vás spoznávame, ale bohužiaľ, nemáme už žiadne voľné miesto na spanie :D ... A tak ich Aiesecári všetkých vzali na Office, inak akože majú office že byt a v ňom len jedna izba je určená na kancelársku prácu, inak sú tam postele a matrace a kuchyňa a všetko, takže ich podozrievame z organizovania party v tom byte.. No ale nateraz bola párty zrušená... A aiesecári konečne vidia, že takto sa to nerobí, keď tam majú nasáčkovaných piatich ľudí, ktorí sú tam vkuse a tak ich možu pekne otravovať.. Dúfam, že to aj robia...
Josie :D
Máme myš. Volá sa Jerry. Žije v gauči pri stene. Teda ak ešte žije, ale o tom potom. Prvý krát sme ho videli počas svadby, keď sme prišli domov z niektorého dňa, už presne neviem z ktorého. A vlastne sme ho ani moc nevideli, pretože je extrémne rýchly, akože neboli sme si istí, že čo nám to behá po obývačke. Bolo to malé, čierne a superrýchle. Rafa s Vincentom (Hong Kong chalan) ho začali naháňať, tak chudák jerry bol taký vyplašený, že krížom krážom všade po obývačke behal, ale bolo nemožné ho chytiť. Tak sme sa rozhodli, že sa teda bude volať Jerry, aby sa ho nikto nebál a aby nám s ním bolo príjemnejšie. A tak máme Jerryho. Zopár krát som ho videla, ale je taký rýchly, že niekedy neviem, či sa mi to len zdalo, alebo prebehol okolo :D Ale inak raz sme ho videli všetci pekne sedieť a nehýbať sa, takže vieme, že je malinký, tmavohnedý a malinký :D Len dúfame, že Jerry nemá so sebou svoju malinkú rodinu, lebo to už by bol prúser.. Ale už som Jerryho nevidela zopár dní, možno aj týždeň a tak možno že Jerry už je niekde v malinkom myšacom nebíčku, lebo
a) chodia k nám na návštevu mačky občas, tie ho mohli chytiť, čiste teoreticky
b) v kuchyni pri smetiaku máme jed na potkany, z ktorého podozrivo ubudlo, špeciálne v posledných dňoch, takže máme podozrenie, že Jerry si pochutnával na otrave...
A tak nevieme a čakáme, či Jerryo ešte niekedy uvidíme alebo nie.. nuž uvidíme...
No a keďže tohtoročná zima v Indii je neuveriteľne a výnimočne tuhá (nočná teplota v Pune okolo 5 stupňov, brrrr...) tak som samozrejme prechladla, šak prečo by sa mi malo dať zavrieť okno v izbe, že? No a takto som prechladla každú noc o čosi viac až som z toho prechladnutia začala kašľať a neskôr som aj teplotu chytila. A tak som sa pekne doma liečila, len akosi hneď na začiatku tejto choroby sa mi moc nedala zraziť teplota a tak ma moje egyptské spolubývajúce spolu s dvoma aiesecármi násilím odvliekli na pohotovosť. Tak som si hovorila, no dobre, aspoň mi niečo dajú a budem skôr zdravá.. Tak som prišla do miestnosti Pohotovosť a zistila, že je tam asi 15 postelí, z toho 4 obsadené... prikázali mi ľahnúť na jednu z tých postelí, mi tam merali tlak a teplotu a kadečo... a tak kukám na tie závesy, čo boli okolo, že nedalo by sa to zatiahnuť? A tak jedna sestrička zatiahla pol závesu pri stene, čo mi bolo prd platné :D Potom došli medičky, študentky, jasné, biela žena a ešte aj blondína je v nemocnici, musíme sa ísť na ňu všetci komplet pozrieť :D A keďže som mala drzú náladu tak sa pýtam: "A to koľko ľudí sa príde na mňa pozrieť? Robíte zo mňa študentský prípad, alebo jedna Indka na odmeranie teploty nestačí?" Potom mi dali že Strepsils, tak som sa smiala a pýtala To vážne? To myslíte vážne? A to mi má ako pomôcť? keďže o bolesti hrdla som nemala ani chýru ani slychu, no... A potom došiel doktor s takou veľkou ihlou a sa pýtam, to čo je? A doktor, to ti pomože :D A ja že, dobre, ale čo to je? A doktor, že neboj sa... Tak kričím na pol izby že ale ja som alergická na paracetamol! Tak doktor kuká, potriasol hlavou, tu ostaň, povedal a odišiel opodiaľ, kde živo debatoval so sestrami a medičkami. V tom jeden z pacientov začal kričať, neviem vôbec, čo mu bolo, ale nedalo sa to vydržať, tak som zdrhla :D Akože normálne som sa postavila, obula topánky a odišla :D Čakala som vonku pred pohotovosťou, lebo akože fakt som nemala záujem to počúvať. No a nakoniec došli za mnou Aiesecári, že nemôžu mi pichnúť nič, lebo vo všetkom je paracetamol :D tak doniesli recept, na ktorom bolo, že sa volám Lusha :D A si hovorím, dúfam, že niečo lepšie mi predpísali ako strepsils :D Ale nakoniec hej, dali mi nejaké trojdňové antibiotiká, ibuprofen na tri dni a niečona trávenie na tri dni, lebo vraj tie antibiotiká sú ťažké. A tak som sa liečila až som sa vyliečila a dúfam, že na pohotovosť už nepôjdem :)
A späť k mojej milovanej téme, skútre :D Normálne ma nasrali poslednou dobou... :D teda ten môj ma nasral a aj jeho prenajímateľ. Tak si idem takto pekne z roboty, ešte sa mi aj podarilo trochu skôr zdrhnúť, ponáhľala som sa na Josinu prvú rozlúčku a normálne idem (teda zas mi musel týpek, čo sa tvári ako security nakopnúť ten šrot, ale išla som), idem a zrazu pr prrr prrrrrrrrrr... a motor nič. Prestal fungovať. To som bola niekde v Kadhaki, asi tak 8 km od roboty a 14 km od domu. Tak volám Sandeepovi, nech príde po mňa. Sandeep hovorí, že je v Mumbaii, že mám zavolať jeho neschopnému bratovi Ravimu. Tak volám Ravimu a Ravi že, daj si to opraviť, tam hned poblíž je opravár. Tak mu hovorím, že to je jeho skúter a ja ho opravovať nebudem dávať. A on mi na to, že mi to zaplatí. Mu hovorím na to nemám čas. A on, že to neni jeho problém, čo ma dosť naštvalo, lebo zjavne je to jeho problém, že prenajíma skútre, ktoré sa počas jazdy rozpadávajú na kúsky... a tak mu hovorím fajn, takže nie je môj problém ak tvoj všivavý šrot nechám tu na ceste a vezmem si domov rikšu. Začal protestovať, ale som mu zložila, joj, či som bola naštvaná :D No ale tak nakoniec som si povedala, že možno bude lacnejší ten opravár ako tá rikša, tak som tam ten skúter odtlačila, medzitým mi volal Ravi, že nemám skúter nechávať na ulici :D no a opravár skúter rozobral, vyčistil iskru, poskladal naspať a skúter išiel... A mi hovorí, prenajmi si iný skúter, tento šrot za chvíľu umrie :D Zaplatila som mu 20 rupií (cca 30 centov) a pokračovala v ceste domov, medzitým som povedala Ravimu, nech mi donesie iný skúter a on že hej, hej, zajtra... No jasne, že nič, tak som mu volala zas a zas že zajtra.. potom som ochorela, tak som skúter nepotrebovala, bolo mi to fuk, ale naštartovať ho po štvordňovej prestávke, to bol kumšt, potrebovali sme troch Indov a asi 10 minút... A potom v pondelok ráno skúter zas nejde, zas volám Ravimu a ten, že zajtra, tak mu hovorím príď si pre skúter a vráť depozit, som s tebou skončila... A zavolala som druhému týpkovi, čo mám číslo od Cristiny, ale on momentálne skúter nemá... Tak som volala ďalšiemu, že Maruti sa volá :D a on mi doniesol kinetic (starý skúter, ako ten, čo som mala od Raviho, ale fungujúci) ešte v ten deň, pričom mi ho vymení za Activu (nový skúter, pekný a spoľahlivý) hneď ako mu jednu niekto vráti. Ale ja som veľmi spokojná aj s týmto kineticom, lebo pekne štartuje, motor je oveľa tichší a pekne ide, aj späťák ostane tak ako ho nastavím a dokonca sa mi zdá, že menej benzínu papá. Tak sa hrozne teším na Activu, lebo ak je jazda na kineticu taká super, tak na Active to bude hotové nebíčko... No a ujo Maruti (má výšku asi tak 150cm) sa o svoje skútre stará, takže bude to fajn, nie ako s Ravim. A ozaj, veď Sandeep mi volal hneď na druhý deň ako som dostala skúter od Marutiho, že počul, že mám problém s jeho skútrom, tak mu vravím príď si po ńho, ja ho nechcem a už žiadny skúter nechcem... A on mi na to, že dám ti novú Activu.. a ja nie, nechcem ďakujem. A on, si si požičala skúter od Marutiho, že? A ja: hej, keď tebe všetko trvá pol roka... Ja nejak musím chodiť do roboty... Tak je asi parádne napálený na Raviho, že stratil dlhodobého zákazníka :D a inak pre skúter si ešte furt neprišiel. Asi ho predám :D A inak, nabudúce, keď príde nový človek abude chcieť skúter, tak mu dám Marutiho číslo... Lebo aj Asger a Rafa majú so svojimi skútrami dosť problémy, Asgerov furt zdochýna a Rafov nechce štartovať... Tak viem, že Sandeep a Ravi nie sú spoľahlivým zdrojom skútrov. No.. Kašlem im na tie šroty :D
No, tak toľko na dnes, tak znova nabudúce, dúfam, že o týždeň nás nebude žiť v byte 18 a že Jerry nezdochol. No šak sa dozvieme, počkáme, uvidíme..
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára